Kálnická pohostinnosť
     Keď v roku 1663, asi 50-tisícová Osmanská armáda dobyla Nové Zámky, Nitru a Hlohovec, do područia tureckého polmesiaca sa dostalo aj Považie. Kálnickí poddaní sa ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi: na povinné daňové poplatky natŕčali ruku Turek i zemepán. Na počudovanie, paša Husein sa uspokojil s dežmou päťsto akče. Štvrtinu dane zaplatil mlynár, ktorý „točil" až dve mlynské kolesá. S jedlom rastie chuť. Tureckí begovia, agovia a serdári počas dvadsaťročného bašovania urážali kresťanský ľud prirovnaním k psom súcim na ražeň a aj najsevernejšie dediny nútili k holdu, alebo ich jednoducho vypálili.

    Dňa 2. októbra i Kálnicu. Zo západného Slovenska odvliekli do zajatia a otroctva okolo 150-tisíc ľudí. Toho sa v zdecimovanej Kálnici obávali najviac. Na hroziacu záhubu však nečakali so založenými rukami, ale rozhodli sa bojovať po svojom, bez zbraní a krvipreliatia. Pri prechode turecko-tatárskych hord Považím pripravili na Darane, pri tradičných „sušierňach", dlhé drevené stoly, piekli kurčatá, čerstvý chlieb, pridali džbány vína a neveľký oddiel jazdcov do vôle uhostili...

    Spokojné boli obe strany: hostitelia i nasýtení ozbrojenci s krivými šabľami, ktorí pokojne odtiahli a Kálnicu už nikdy viac nevyplienili a nezapálili. O to viac mohla pomáhať menej šťastným obciam na okolí...

Z knihy Kálnické príbehy