Ako sa stal Hurban slovenským kráľom

Korunovačným miestom bol priestranný dvor Daranských mlyna, akési sedliacke „Fórum Románum", kde sa v čase mletia obilia schádzala celá dedina. Veľkolepé honosné sprievody a vojenskú i parádu nahrádzali konské povozy, zamúčení mlynskí pomocníci a kŕdle gágajúcich husí a kačíc. Objektom korunovácie bol mladý lyceista, čerstvý štúrovec Jozef Miloslav Hurban. Ku krstným rodičom - mlynárom Viktóryovcom - rád chodieval a so sedliakmi často besedoval o ťažkom údele poddaného ľudu. Spoločne sa zamýšľali aj nad chabými možnosťami nápravy.

    V onen deň skorej jesene - presný dátum nepoznáme - predniesol Hurban na jednom z vozov zápalistú reč, hodnú budúceho kňaza a rebela. Tvrdil, že nastal čas, aby sa ľud rozhýbal a právo železnými kliešťami z rúk tyranov vytiahol... Hovoril im z duše, zložili ho z voza, začali vyhadzovať nad hlavy a prevolávať „Vivat, náš slovenský kráľ, veď nás do boja... Mladý Hurban, polichotený odozvou svojej zápalistej reči, Kálničanom prisľúbil, že štúrovská družina v Prešporku raz zatrasie celým Slovenskom a vybojuje právo a slobodu pre poddaných. Snímaním klobúkov z hlavy a srdečným mávaním sa s ním lúčili a vyprevádzali na obvyklú pešiu túru cez nízky kamenistý vŕšok Lipky, „kraj rozmilý", do Beckova. Hurban na svoj sľub nikdy nezabudol. Aj o tom Paldauf píše, opäť účelovo, ale oveľa podrobnejšie. A tak nám prichodí - z rovnakých dôvodov - jeho svedectvo o prvom bojovom vystúpení slovenských dobrovoľníkov pri Brezovej doplniť o podstatné historické fakty. Hurban na čele svojej „sedliackej armády porazil nielen dobre vycvičených a vyzbrojených talianskych ceccopierovcov, ale prinútil na ústup aj maďarské košútovské gardy. A práve do centra týchto bojových operácii sa - asi náhodne - dostal novinár Paldauf, vtedy už vážený zamestnane: c. k. pošty v Novom Meste nad Váhom. Zajatcovi zrekvírovali „kone s bričkou" a domov ho poslali pešo... Hurbanovi sľúbil pomstu. Za utrpenú škodu i hanbu... V pamflete proti „Hurbanische Gruppe" nenechal na slovenskom pohybe suchú ani nitku, hurbanistov obvinil z krádeže osobného majetku, vypálenia Starej Turej, Budatínskeho zámku a ďalších neprístojných činov. Náhrady za škodu sa dožadoval i súdne.
    Aj „kálnická korunovácia" mala dostať Hurbana na šibenicu. Išlo vraj o zjavnú vlastizradu. Hurban autora týchto nezmyselných obvinení nazval „akýmsi odroňom, gaunerom a kriminálnikom", no my sme povďační aj za takúto negatívnu publicistiku. Jedinú písomnú zmienku o kálnickej korunovácii Hurbana za slovenského kráľa. 0 to viac, že pôvodný zámer Paldaufa, posadiť Hurbana na Dószovsky rozpálený trón - nevyšiel...

    História „kálnickú korunováciu" akceptovala a viackrát potvrdila. Hurban sa stal - v duchu svojho celoživotného kréda, vyjadreného i v spomienkovej básni o Kálnici Po padesát letech: „Činem zastřít svou holotu - Boží je k národúm hlas!" skutočným slovenským kráľom - kráľom odvahy a činu.
 

Z knihy Kálnické príbehy